V niektoré dni sa naša inak slobodná (veľmi inak) myseľ premení na súbor očakávaní v presne definovanom prevedení s jasne stanovenými prioritami.
Nič nehovorte. Lebo všetko čo poviete bude použité proti vám.
Existuje množstvo spirituálnej literatúry pojednávajúcej o tom, že keď človek naozaj niečo chce a verí, že sa to stane, jeho priania budú vypočuté a že vďaka zákonu príťažlivosti sa myšlienkové vibrácie vo vesmíre odrazia a prianie či sen sa vyplní.
„Ak niečo skutočne chceš, celý vesmír sa spojí, aby ti to pomohol uskutočniť“, píše Paulo Coelho vo svojom románe Alchymista. Tento výrok však podobne ako vlastne každá múdrosť ponecháva veľký priestor pre manévrovanie. Človek si jeho význam prispôsobí svojmu zmýšľaniu a tým potvrdí svoju identitu – to, že je na správnej ceste. To, že žije správne. V tomto výroku je však kľúčové slovo „skutočne“. To, čo človek skutočne chce je však často zahádzané mentálnym odpadom, takže na to ani nemusí nikdy prísť. A tak namiesto toho po naplnení svojich prianí veľmi túži, no nikdy sa mu nevyplnia.
V tom spočíva jedna z prvých duchovných lekcií človeka v tomto svete: prijať, že to čo chce mu nebude dopriate (aspoň zatiaľ) a ešte lepšie: že je vlastne šťastný aj bez toho. Tieto nenaplnené priania a sny sú užitočným nástrojom, ktorý môže pomôcť aspoň o pár centimetrov znížiť nános špiny nachádzajúcej sa na skutočnosti – na skutočnom vnímaní.
Na základe tohto princípu priťahujúcom nás k pravde funguje aj ďalší fenomén, ktorý však pracuje presne opačne. Podobne ako priania, ktoré chceme aby sa vyplnili, človek v sebe nosí aj zbierku negatívnych očakávaní a názorov, ktoré len čakajú na to aby boli vyvrátené. „Toto nikdy nebudem robiť“, alebo len podvedomé presvedčenia o tom, čo sa nám určite nikdy nestane. “Toto nikdy nebudem potrebovať“.
Pravdepodobne bude. Pokiaľ daná činnosť nie je v rozpore so základnou láskou a nám prirodzeným dobrom, asi naozaj bude. A na základe vyvráteného očakávania sa človeku opäť trošku podkope jeho obraz sveta, jeho iluzórny obraz sveta - musí byť taký, lebo svet obraz nemá. Tieto atentáty na ním vytvorený názor na svet ho opätovne nútia prehodnocovať svoje postoje, až kým, pokojne aj náhodou a so šťastím, nenarazí na pravdu.
Človek tak chodí po svete ako v počítačovej hre a tak ako postava v nej plní rôzne misie, on ruší svoje očakávania a predstavy o sebe či druhých, o fungovaní sveta, o bohu, o živote.
Prijme tento nástroj, alebo sa bude neprirodzene držať svojich predstáv a bojovať tak s nešťastím, ktoré prinášajú?