Vlastne sa ale ani nie je čo čudovať. Zaužívané a vžité frázy ako „sprostí majú šťastie“(je to však jediné, čo môžu mať) alebo „blázni sú najšťastnejší ľudia“, priam predurčujú k náklonnosti pre podpriemerný intelekt, a menej stabilnejším osobnostiam to môže ľahko formovať vlastnú víziu života, v ktorom im ich „jednoduchosť“ zaručí úspech, peniaze - no proste všetko.
Ľudia podliehajú všetkým svojim túžbam a sú im ukradnuté dôsledky ich činov, nasilu robia spontánne veci (ktoré však majú už dlhší čas v hlave pripravené), alebo sú prehnane úprimní k ľuďom aj keď sa to možno až tak nehodí. Chovanie blázna? A čo. Veď blázni sú predsa ľudia najšťastnejší.
Ale oni sami vedia, že takéto „crazy“ správanie im prináša sotva krátkodobý pocit šťastia, no pre imidž si napriek tomu zmenu správania dovoliť nemôžu
Avšak táto črta, ktorá bola naivne a nezodpovedne transformovaná do bláznovstva či prostomyseľnosti je podobná skôr zábudlivosti. Nemyslím zábudlivosť v reálnom svete, kedy človek zabudne čo mal kúpiť alebo na narodeniny svojho partnera, ale schopnosť zabúdania v mysli. Zabúdanie negatívnych emócii a udalostí, ktoré ich vyvolali, zabúdanie na ľudí, ktorí nám ublížili a hlavne zabúdanie na vlastné zlyhania, kvôli ktorému môžeme cítiť menejcennosť, ľútosť alebo vinu.
Táto zábudlivosť patrí síce aj k povahe slabomyseľných ľudí, ale je to ich jediná vlastnosť, ktorá môže byť spájaná so šťastím aj v interakcii s obyčajným človekom. Zabúdanie vytvára priestor pre žitie bez neustáleho strachu vyvolanými našimi predošlými skúsenosťami.
Nemusíme zabudnúť, že oheň páli, ale môžeme pokojne zabudnúť na bolesť, ktorú nám spôsobil.
Tak možno nebudeme až tak zaťažení, a budeme mať dosť energie niesť svetlo do sveta.